NEDOSTATKY PRÁVNEJ ÚPRAVY REGULUJÚCEJ NAKLADANIE SO „ŽIVÝMI NÁLEZMI“

11.08.2013 13:03

prof. MVDr. JUDr. Andrej Bugarský, PhD.,

doc. MVDr. Daniela Takáčová, PhD.,

Ústav súdneho a verejného veterinárského lekárstva a ekonomiky, Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie, Košice, Komenského 73, 041 81 Košice, 

Abstract
The lack of legal regulation that controls treatment of „live findings“
The current legal adjustment of the by products treatment doesn´t make provision for findings like seized animals among which are animals abandoned and lost, too. It is made an analysis of legal arrangement that regulates the mater in hand of social relationship in the contribution. Authors lay a bill on the table pointed on how to change applicable rules of law both in order to respect rights of property of concerned subjects and to avoid flagrant offend against the law at present.

Úvod
    Súčasná právna úprava nakladania s nálezmi nezohľadňuje zvláštnosti nálezov, ktorými sú odchytené zvieratá, medzi ktorými sú zvieratá opustené a stratené. V príspevku je vykonaná analýza právnej úpravy regulujúcej predmetný okruh spoločenských vzťahov a autori predkladajú návrh na spôsob zmien príslušných právnych noriem tak, aby konanie zainteresovaných subjektov rešpektovalo vlastnícke práva a nespôsobovalo v súčasnosti flagrantné porušovanie súčasnej právnej úpravy.

    V poslednej dobe sme svedkami celého radu diskusií, o spôsobe nakladania so zvieratami, ktoré sú odchytávané a ktoré by mali byť umiestňované do náhradnej starostlivosti. Na nedostatky právnej úpravy regulujúcej nakladanie s nálezmi zvierat, sme viackrát upozornili pri rôznych príležitostiach. Nejasnosti o postupe po odchytení zvierat vyvoláva súčasná právna úprava obsiahnutá vo viacerých všeobecne záväzných právnych predpisoch.
    Pre poriadok uvádzame nasledujúce právne normy: v zákone o veterinárnej starostlivosti (zák. č. 39/2007 Z. z. § 22 ods. 8 a 9 v znení neskorších predpisov) je uložená povinnosť obciam zabezpečiť odchyt túlavých zvierat na území obce.
    Vyhláška MPaRV SR č. 123/2008 Z. z. v § 2 písm. c) charakterizuje „túlavé zviera“ ako to, ktoré sa bez kontroly a dozoru vlastníka alebo držiteľa pohybuje po priestranstvách voľne dostupných verejnosti a ktorého vlastník alebo držiteľ nie je známy v čase jeho pohybu po priestranstvách voľne dostupných verejnosti. Z takého vymedzenia pojmu vyplýva, že túlavými zvieratami môžu byť tak zvieratá stratené ako aj opustené. Ak ide o zviera stratené, je logické predpokladať, že vlastník zvieraťa sa bude snažiť stratené zviera vypátrať a prevziať ho do opätovnej starostlivosti. Ak ide o zviera opustené, tak sa vlastník svojím konaním – opustením svojho zvieraťa vzdal vlastníckeho práva (derelikcia) a vlastníctvo tak podľa nášho názoru prešlo na štát. (Chovateľ, ktorý nezabráni úniku zvieraťa z chovného priestoru sa dopúšťa protiprávneho nedbanlivostného konania – priestupku, podobne ako chovateľ, ktorý svoje zviera opustil (úmyselné konanie) – pozri Zák. č. 39/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov).
    Vyhláška MPaRV SR č.123/2008 Z. z. v § 2 medzi základnými pojmami definuje „náhradnú starostlivosť“, ktorou rozumie držbu nechceného zvieraťa, zvieraťa, na ktoré sa vzťahujú opatrenia podľa § 8 ods. 3 písm. e) a § 14 ods. 2 Zák. č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a tiež odchytených túlavých zvierat do času ich smrti alebo odovzdania vlastníkovi. Takáto dikcia nedáva odpoveď, či náhradná starostlivosť má trvať do času prirodzenej smrti zvieraťa, alebo do času usmrtenia zvieraťa, strateného (ktorého vlastník sa nenájde) alebo zvieraťa opusteného, ktorého vlastníkom je štát.
    Zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov  medzi taxatívne vypočítanými dôvodmi, pre ktoré je možné zviera usmrtiť, v § 22 ods. 4 písm. f) uvádza aj dôvod, že zviera je nechcené a súčasne nie je možné nájsť pre neho náhradnú starostlivosť. Ak by bolo možné rozlíšiť v každom jednotlivom prípade, či ide o zviera stratené (vlastníctvo k veci chovateľa nezaniklo), alebo o zviera opustené (vlastník sa svojho vlastníckeho práva vzdal), bolo by možné v dnešnej situácii efektívnejšie nakladať so spoločenskými zvieratami (najmä psami), ktorých sú útulky plné (právo rozhodnúť o ich darovaní, predaji, usmrtení). Situáciu komplikuje skutočnosť, že predpisom secundum et intra legem (vyhláškou č. 123/2008 Z. z.) nie je možné, podľa nášho názoru, inak interpretovať znenie § 135 Občianskeho zákonníka o nakladaní s vecami stratenými a opustenými, ako je doslovne v tomto ustanovení uvedené (Občiansky zákonník § 135 ods. 1): „Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu.
Ods. (2) Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí desať percent ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel alebo ohlásil. Ods. (3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy, a na opustené veci.“
V súvislosti s vyššie uvedeným chýbajú odpovede na niektoré otázky:
- ktorý orgán (organizácia) štátu má byť tým, ktorý prevezme od nálezcu predmet nálezu? (Vec opustená, vec stratená? Ani obec sa nestáva vlastníkom odchytených túlavých zvierat a má povinnosť vec odovzdať štátu po splnení svojej povinnosti zabezpečiť odchyt túlavých zvierat.) Štát v Slovenskej republike nezriadil do súčasnej doby ani jeden útulok a nepredpokladáme, že v budúcnosti sa povinnosti prevziať „živú vec“ od nálezcu zhostí využitím vlastnej kapacity. Ak by využil služby útulkov, malo by ísť o právny vzťah upravený zmluvou o úschove za odplatu. Treba poznamenať, že dnes fungujúce útulky (najčastejšie občianske združenia) často živoria, fungujú z darov milovníkov zvierat. Ak sa nenájde majiteľ strateného zvieraťa a zviera je darované – adoptované ide o protiprávny úkon, keďže útulok nie je vlastníkom „darovaného“ zvieraťa, a preto nemôže ani obdarovávať ani odpredávať. Ak  prevádzkovateľ útulku rozhodne, že po uplynutí karantény, ktorej dĺžka nie je v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise stanovená, že zviera je nechcené a požiada súkromného veterinárneho lekára o jeho usmrtenie, ide opäť o konanie v rozpore s právom. Povedať, že zviera je nechcené môže predsa len vlastník, a tým nie je prevádzkovateľ útulku a ani štát (štátny orgán, štátna organizácia), ktorý si úschovu v útulku takpovediac objednal a v zmysle § 135 Obč. zákonníka a až po uplynutí jedného roka by pri stratených veciach prešlo naň vlastnícke právo k veci – uschovanej.
    V súčasnej dobe pri neexistencii konzistentnej právnej úpravy, ktorá by poskytovala návod na postup pri riešení nakladania s nálezmi, po odchyte opustených a stratených zvierat, prichádzame s návrhom na riešenie.
    Zák. NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov vzhľadom na množstvo zmien a chýbajúce konsolidované znenie, nedáva jednoznačnú odpoveď, ktorému štátnemu orgánu – organizácii by mali byť nálezy hnuteľných vecí – spoločenských zvierat odovzdané. Ak by Ministerstvo financií Slovenskej republiky za takýto orgán označilo miestne príslušný obvodný úrad, bolo by možné využiť postup podľa § 135 Obč. zákonníka. V snahe vylúčiť povinnosť obvodných úradov uhrádzať čiastky za úschovu navrhujeme, aby povinnosť starať sa o „živé nálezy“ prešla na útulky, a to tak, že by tieto „živé nálezy“ boli predmetom bezplatného prevodu nepotrebného – nadbytočného majetku štátu na subjekty starajúce sa o stratené a opustené zvieratá (a to nájdené občanmi i odchytené obcami, a odchytené na žiadosť obcí). Potrebné by bolo prekonať ešte  prekážku spočívajúcu v právnej úprave o čase prechodu vlastníckeho práva k nájdeným veciam (zvieratám) na štát, ktorý za súčasnej právnej úpravy má povinnosť sa o vec starať až jeden rok. Existujúci inštitút „zhabanie veci“, ktorý nie je ochranným opatrením v zmysle zákona o priestupkoch ani sankciou podľa Trestného zákona, ktoré sú rovnomenné, umožňuje podľa § 14 ods. 2 písm. b) Zák. č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, veterinárnemu inšpektorovi krátkou cestou vec zhabať z dôvodov v zákone uvedených, čím by vlastníctvo k zhabanej veci prešlo na štát, a ten by obratom, už ako vlastník, previedol vec ako pre štát nadbytočnú a nepotrebnú na legitímne fungujúce útulky, ktoré by potom mohli nakladať s takýmito „živými vecami“ – zvieratami tak, ako je to v súčasnej praxi obvyklé, avšak už nie v rozpore s existujúcimi právnymi úpravami.
    Predpokladáme, že riešeniu existujúcich problémov možno napomôcť určením orgánu, ktorý by bol kompetentný – oprávnený a povinný prevziať „živé veci“ – nálezy stratených, opustených (odchytených) zvierat. Obvodné úrady by mohli byť tými štátnymi inštitúciami, ktoré by ingerovali do procesu  administratívnym  prevzatím „živých nálezov“ a po nadobudnutí vlastníckeho práva by toto právo previedli po „zhabaní“ „živých nálezov“ veterinárnym inšpektorom z dôvodov predpokladaných Zák. č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, na subjekty zabezpečujúce náhradnú starostlivosť o spoločenské zvieratá.
    Skôr uvedená analýza bola s návrhom na riešenie ponúknutá Ministerstvu financií SR. Snaženie autorov v predmetnej veci sa stretlo s pochopením u legislatívcov Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR i na Štátnej veterinárnej a potravinovej správe SR.

Literatúra

Občiansky zákonník 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov
Vyhláška MPaRV SR č. 123/2008 Z. z. o podrobnostiach o ochrane spoločenských zvierat a o  požiadavkách na karanténne stanice a útulky pre zvieratá
Zákon NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov
Zákon NR SR č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov

    Konateľ spoločnosti TD s.r.o. Košice  p. Miloslav Hudák odovzdal vyššie uvedenú analýzu Ministerstvu financií Slovenskej republiky ako ústrednému orgánu štátnej správy. Zodpovední pracovníci Ministerstva zaujali stanovisko svojím listom v nasledovnom znení:

Listom zo dňa 8.1. 2013 ste Ministerstvo financií Slovenskej republiky požiadali o stanovisko na právne korektný postup po odchyte túlavých spoločenských zvierat a ich umiestnení do útulkov a karanténnych staníc prevádzkovateľmi týchto útulkov.
Z dôvodu neexistencii špecializovanej právnej úpravy, ktorá by riešila postup pri nakladaní so „živými nálezmi“, navrhujete v liste postup podľa §135 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. že odchytené alebo nájdené spoločenské zviera tak ako každá stratená alebo opustená vec, musí byť odovzdané príslušnému štátnemu orgánu a ak sa vlastník stratenej veci neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadne táto vec do vlastníctva štátu. Podľa Vášho návrhu by následne podľa § 5 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“) obvodné úrady v sídle kraja, v územnom obvode ktorých sa takýto majetok štátu nachádza, boli oprávnené a povinné prevziať „živé veci“ – nálezy stratených alebo opustených, resp. odchytených zvierat a po nadobudnutí vlastníckeho práva štátu by tieto ako prebytočný majetok štátu previedli bezodplatne do vlastníctva zriadených útulkov.
Živé zvieratá (napr. aj psy) sú v právnom poriadku Slovenskej republiky považované za veci, konkrétne za veci hnuteľné. Podľa § 135 ods. 1 Občianského zákonníka je ten, kto nájde stratenú vec, povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy a na opustené veci.
Právny poriadok Slovenskej republiky vo všeobecnosti neupravuje príslušnosť štátneho orgánu, ktorý je oprávnený a povinný prijať stratenú, skrytú a opustenú vec. Živé zvieratá sú veci špecifického charakteru vyžadujúce si každodennú starostlivosť. Obvodné úrady v sídle kraja nie sú personálne, materiálne a finančne vybavené na zabezpečovanie takejto starostlivosti. Administratívne prevzatie zvieraťa obvodným úradom v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa takýto majetok štátu nachádza a jeho následné administratívne odovzdanie útulku, je len úkon bez vecného obsahu, pretože obvodné úrady v sídle kraja nemôžu vykonávať kontrolu, ako sa v zriadených útulkoch s odovzdanými živými zvieratami nakladá. Preto sme toho názoru, že príslušným štátnym orgánom, preberajúcim nájdené a opustené zvieratá by mal byť ten štátny orgán, ktorý o živých zvieratách rozhoduje aj v iných prípadoch a na plnenie svojich rozhodnutí aj odborne dohliada.
Preto sa domnievame, že celá Vami predložená problematika je natoľko špecifická, že by mala byť predmetom osobitného právneho predpisu, napr. zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý v súlade s § 1 ods. 2 písm. b) zákona o správe majetku štátu môže nakladanie s majetkom štátu upraviť odlišne. Problematika podmienok chovu spoločenských zvierat vrátane odchytu túlavých exemplárov je súčasťou odvetvia veterinárnej kontroly, veterinárnej inšpekcie a veterinárneho dozoru, ktoré podľa § 9 ods. 1 písm. e) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov patria do kompetencie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Preto Vám odporúčame, aby ste sa so svojím návrhom obrátili na Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, ktoré je kompetentné predloženú problematiku riešiť.
“ Koniec listu.

    Analýza bola postúpená aj Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja viedieka SR, ktoré zaujalo stanovisko tlmočené listom nasledovného znenia:

Dňa 15. februára 2013 bol Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) doručený Váš list, ktorým žiadate o zaujatie stanoviska k otázke nakladania so stratenými a opustenými psami a zároveň dávate podnet na novelizáciu niektorých zákonov.
Riešenie uvedenej otázky nie je v právnych predpisoch upravené dostatočne prehľadne. Ministerstvo sa preto bude touto otázkou i prípadnou novelizáciou príslušných právnych predpisov zaoberať v spolupráci s príslušnými orgánmi. Ministerstvo Vám ďakuje za Váš záujem ako aj za Váš podnet a ponuku spolupráce
.“ koniec listu.

    Na základe doterajších rokovaní je reálny predpoklad, že v dohľadnej budúcnosti by mohli byť prijaté právne úpravy, ktoré by vyššie analyzovaný problém vyriešili.